Airedale terrier - "KRAL TERIEROV"
Erdelterier patri do III. FCI skupiny, t.j. medzi teriere. Na rozdiel od ostatnych terierov nie je zatial na Slovensku povolene jeho vyuzivanie v polovnictve. U nas je uznany zatial ako plemeno sluzobne, rovnako ako nemecky ovciak.
Nejde o plemeno,
ktoré by bolo v móde kvoli svojmu atraktivnemu vzhladu a nenárocnosti. Práve
naopak. Vedia ho ocenit iba ludia, ktorí od psa vyzadujú viac ako len
prechádzky na
„flexine“
a vecerný relax pri jeho skrabkaní. A práve tí,
co ho poznajú o nom hovoria
ako o velmi inteligentnom plemene, alebo „psovi so zmyslom pre humor.“ Je
absolútny myslitel. Sleduje situáciu a je spokojný az ked ju pochopí. Okrem
casu venovanému
psovi pri hre a prechádzkach potrebuje raz za dva týzdne dosledne vycesat
a priblizne raz za tri mesiace odborne vytrímovat srst. Samozrejme, závisí
to od viacero faktorov. Výstavný pes potrebuje inú starostlivost
o srst ako pes zijúci na dvore. Svoju úlohu pri tom zohráva aj rocné
obdobie. Erdel má perfektnú srst a pokial ju má dostatocne dlhú, nerobí mu
v zime problémy teplota nizsia ako 0°C.
Erdelterieri majú velmi radi vodu,
co je
dobré, lebo plávanie je zdravy sport, ktory nezatazuje kĺby. Dokonca ani v zime nemajú
Erdeli zábrany skocit do vody a zaplávat si. Myslím,
ze toto im zostalo este
po predkoch vydrároch, ktorí lovili v doslova ladových vodách.
Co sa týka ostatných plemien
podielajúcich sa na vzniku Erdelteriéra, nie je úplne jasné, ktoré presne
k nemu prispeli. Pri jeho slachtení bol kladený doraz na vsestrannú
upotrebitelnost plemena. Polovníci potrebovali psa na lov vodnej zveri, ale aj
pomocníka pri love králikov. Farmári zas
strázcu dvora usadlosti a
„pastiera“ oviec. Ludia krízili najprv svojho „land-teriéra“ s vydrárom,
lebo ten bol výborný lovecký pes. Svojím dielom prispel chovatel, ktorý do
plemena prikrízil staroanglického teriéra, bulteriéra kvoli nebojácnosti
a odolnosti, Gordon setra na vylepsenie farby a ciernohnedú kóliu na
odstránenie tazkého ucha vydrára. Stále vsak nebol az tak velmi dolezitý
jeho výzor ako povaha a upotrebitelnost. Preto sa Erdeli od seba velmi
odlisovali velkostou a farbou, ale vsetci mali hustú a hunatú srst,
co
znamenalo odolnost voci poveternostným podmienkam. Hoci ich odlisnost robila
chovu velké starosti, odolný teriér, disponujúci velkou inteligenciou a
nebojácnostou umoznoval tieto nedostatky prehliadat. V jednej správe sa
písalo: „Erdelteriér je univerzálnym psom pracovnej triedy v mestách a
osadách leziacich v údolí rieky Aire. Pouziva sa na lov vsetkých druhov
vodnej zveri, je tiez ale obratným pomocníkom pytliaka okára, pretoze na
povel, bez toho aby vydal jediný zvuk, vyrazí do kríkov a vyhána vovnútri
ukryté zajace a králiky do nastavených sietí. Ked je tento pes vycvicený na
polovanie, nevyrovná sa mu ziadne plemeno, pretoze hladá pred puskou, nahána
a vystavuje zver, stratenú dohladáva, ako i aportuje srstantú a pernatú zver
bez toho aby ju kúsal, a na povel tiez
stve, chytí a zabíja... Pasie ovce a
dobytok ako ovciak, aportuje ako retriever, sliedi ako
spaniel, zabije
jazveca a vydru, miluje vodu, potápa sa ako kacka a je ako ostrý, tak i
poslusný.“ Na výstavách v grófstve Yorkshire sa zacali okolo roku 1860
objavovat uz aj Erdeli, samozrejme stále velmi odlisní. Vtedy sa nazývali
„broken-haired“ a „rough-haired“ teriéri, neskor „water side“, alebo
„bingley“ teriéri. Dnesný názov „Airedale terrier“ bol potvrdený az v roku
1882. Kvoli velkej odlisnosti Erdelov bol 10 rokov po schválení oficiálneho
názvu
plemena uverejnený prvý standard. V momente, ked plemeno dostalo oficiálny
názov, znacne o neho vzrástol záujem. Zacalo sa so serióznym chovom a
coskoro sa zjednotil aj výzor psov. Okolo roku 1910 si Erdelteriér rýchlo
získal aj vela priaznivcov pre svoj uz harmonický a vyvázený vzhlad. Pocas
prvej svetovej vojny bola v Nemecku a Rakúsku este objavená
dalsia zo
sirokej palety jeho vlastností - jeho vhodnost ako policajného psa, psa na
odovzdávanie hlásenia a sanitárneho psa v armáde. Pocas tejto vojny boli
Erdeli pouzívaní aj na vyhladávanie ranených.
I ked sa v dnesnej dobe Erdelterier uz iba málo podobá svojmu predchodcovi, zachoval si svoje vynikajúce vlastnosti. Po vyse sto rocnom zdokonalovaní plemena nosí pre svoju krásu, výnimocnost, dominanciu a inteligenciu právom prezývku „Král teriérov“.
Aké skúsenosti majú s týmto plemenom ludia v súcasnosti?
Jeden pán mu vdačí za záchranu zivota. Hovoril mi o svojom zázitku z detstva, ked ho Erdelka vytiahla topiaceho sa z nádrze s vodou, do ktorej spadol. Panicka psíka Ashera of Lussyland lústi krízovky a on jej preto z celého domu donása perá priamo do postele. Moja Cleo mi zas nosí prázdnu misku, ked je smädna. ALLIEN of Lussyland si cerstvú vodu najradsej pusta priamo z vodovodu. Nikto to Erdelov nemusí ucit...
Rovnako ako je Erdelteriér dobrým polovným a sluzobným psom, je vynikajúci ako pes záchranársky. Otec steniatok z násho prvého vrhu CH.ENRICO Comfort z Martina, ktorý má nespocetne vela skúsok z výkonu a pracoval vo väzení, mal takisto aj záchranárske a lavínové skúsky. U Erdela neplatí, ze nedokaze cvicit súcasne aj záchranársku aj sluzobnú kynológiu kvoli rodielu medzi kúsaním figuranta a vystekaním raneného. Enrico je zivym dokazom, ze Erdel dokáze velmi dobre rozoznávat situácie.
K vycviceniu tohto plemena je vsak nutná vysoká dávka trpezlivosti, fantázie a hlavne radosti cvicitela, ktorú Erdel potrebuje neustále cítit aby mal motiváciu. Je totiz najstastnejsí vtedy, ked svojmu pánovi robí radost. Pre Erdela preto najvhodnejsí je výcvik formou hry. Jeho cvicitel nesmie mat pri výcviku zlú náladu, lebo Erdel nebude nikdy cvicit z donútenia. Nátlakovou formou výcviku u neho nemozno dosiahnut nic dobré, iba stratit jeho doveru, ktorá je to najvzácnejsie, co vo vztahu clovek - pes existuje. Dovera je pre nás základom úspesného výcviku. Erdel je pes tvorivý a ani pocas výcviku nemá rád stereotyp. Nerád opakuje jeden povel mnohokrát za sebou, preto treba cviky casto striedat. Kazdý Erdel je individuálna osobnost, a preto neexistuje ziadny presný návod ani postup na jeho výcvik. Ku kazdému treba pristupovat osobitne. U tohto plemena je velmi dolezité zacat s výcvikom od utleho veku.
Po zdravotnej stránke je na tom Erdelteriér velmi dobre. Nevyskytujú sa u neho genetické choroby. Ako u kazdého plemena mu hrozí degeneratívne ochorenie bedrových kĺbov, tzv. dysplázia. Tá sa vsak u jedincov s rodokmenom takmer nevyskytuje.
Lucia Miksádová
